Zase raz niečo z môjho obyčajného pozorovania. Nie som odbroníčka v danej oblasti, nemám na to ani papier ani školu. Jediné čo mám je škola života a kúsok sedliackeho rozumu. Chodím po našom východe, kde nič nie je a snažím sa už nič nevidieť a o ničom nepísať. Nedá sa. A prečo? Lebo vidím malých ľudí, ktorí sú môjmu srdcu tak blízky a ktorím vďaka mojej Maríne a mojej zvláštnej minulosti rozumiem z kúsok iného uhla pohľadu.
Deti, veľmi zvláštne bytosti, ktoré nám občas nedajú spávať…
A možno nie iba občas. Možno nám nedajú spávať kvôli rôznym zdravotným komplikáciam, alebo aj inému, mne tak blízkemu rozmeru. Emocionálnemu, srdcovému, môžete si to nazvať akokoľvek. Je to rozmer, ktorý vnáša do bytia tú krásnu esenciu tajomna. Láska, ktorá je nepolapitelná, ale ak tam je tak ju cítime. A deti oveľa oveľa viac. Ak niečo rozbijú a my si ich vezmeme do náručia a uistíme sa či sú v poriadku a neporezali sa, alebo ak padnú na kolienka a my si ich pritúlime je to hneď o niečom inom. Zase raz idem moralizovať? Nie nie. Iba žijem obyčajný život, plný pekných aj ťažkých chvíľ. Žijem vo svete troch detí pri ktorých si teraz až bytostne uvedomujem, že nechcem aby žili prioritu šťastia, úspechov, vzdelania a podobne.
Všilmi ste si koľko detí na ihriskách, v škôlkach, školách je zameraaných iba na seba a svoje ego? Áno viem, psychológovia a moderný rodičia by ma hneď zotreli, že dobro už nie je tak dôležité, človek si musí poradiť sám. Svet je iný, ako bol v časoch keď žila moja starká …. Áno aj nie.
V mnohých štúdiách, ktoré som čítala je uvedené, že rodičia sa viac zaujímajú o úspechy alebo šťastie svojich detí, než o to, či im záleží na ostatných ľuďoch. Nie je to smutné? „Deti sa nerodia jednoducho dobré alebo zlé a nikdy by sme to s nimi nemali vzdávať. Potrebujú dospelých, vďaka ktorým budú starostlivé, úctivé a zodpovedné v každom štádiu svojho detstva,“ píšu.
Moje posolstvo, ktoré už 6 rokov žijem a učím aj mojich krpcov by som skrátila asi takto:
Všímať si
V našom manželstve dlho chýbal aký taký záujem. Môj drahý je informatik a ešte k tomu cholerik zo sklomni k sarkazmu. Na tento druh mužov je nutný aj návod na použitie, alebo malý mužsko – ženský slovník. (o tomto napíšem nabudúce.) Náš spoločný život je svetom do ktorého sme si priniesli ďalšie dva svety z nášho detstva. Môj, v ktorom bola empatia, starostlivosť, láskavosť a Dávidov chladne racionálny mierne sarkasticko -cynický v ktorom žil každý sám po svojom. A k tomu taká bežná klasika ako hypo na byt, choré deti, žiaden spoločný čas, žiadna externá pomoc, rozdielne riešenia vzniknutých problémov a podobne. V dvoch životoch maximálne rozdielnych sa veľmi ťažko hľadá prienik. A tak som iba čakala, že sa veci zmenia samé. Kuleha je, že také jednoduché to nie je. Veci sa síce menia každý deň, ale ak im kúsok nepomôžeme tak smerujú priamočiaro do …
Keď som si všimla, že to isté začali žiť aj naše deti a kopírujú naše správanie uvedomila som o čo dôležitejšie je pozrieť sa na celý problém z iného uhla.
Bez trpezlivosti a empatie to nejde,
ale ak z empatie spravíme prioritu tak to začne byť kúzelné. Naše „Vianočné obdobie“ som po pol roku dokázala otočiť v náš prospech pretože som si uvedomila, že empatia ide ruka v ruke s milosrdnosťou. Môj Dávid nie je dokonalý, ale je to muž, ktorý sa učí rovnako ako naši krpci. Iniciatívne. Lebo chce. A to je kľúčové. Za 4 mesiace pozorovania si uvedomujem, že naši malí sa začali viac registrovať, pýtať sa navzájom či je všetko ok, začali viac popisovať svoje pocity, požičiavať si hračky, tráviť čas v prítomnosti svojho súrodenca. U nás je to komplikovanejšie pretože máme tri maličké deti, ale vidím že posledné dva roky boli podnetné vo všetkých smeroch. Dôležité je aby ste túto prioritu mali obaja rodičia, pretože krpatí sa vnímajú, že mamka tahá veci napravo a tatík naľavo. Keď do toho príde jemná pracovná kolízia dá sa to ustáť, ale musíte sa snažiť obaja rovnako. Čo s toho môžu tí najmenší vyťažiť? Je to vlastný malinký úspech a aspoň kúsok sa im stratia klapky z očí.
No ok, ale čo ďalej?
Ono sa to nezdá, ale deti sa nenaučia empatie len tak, bez praxe. Ako na to? Spoločný čas, len tak, byť spolu a naučiť sa počúvaťje fajn, ale už aj trojročné dieťatko vie kooperovať s inými detičkami, vedia si navzájom pomôcť.
Naši si pomáhajú pri obliekaní, lebo vidia, že Jono je ešte maličký. Pomáhajú si aj pri jedle, hlavne chlapci. Vynášajú spolu smeti, sadia kvietky, maľujú – dnes som zistila že aj po chodbe, upratujú spolu. Je pravda, že deľba práce je pre mňa zatiaľ nejasná, ale zatiaľ im to funguje. Na začiatku, keď bola Marínka maličká som spravila chybu v tom, že som sa tak tešila z vecí, ktoré boli normálne, že som jej za ne dala odmenu. Maličkú, ale bola. A to nebolo dobré. Netreba odmeňovať za každú maličkosť. To čo vidím je, že krpci sa už naučili byť vďačný za veci, ktoré nie sú samozrejmé. Za to, že sme všetci spolu, že dostanú ponožky – to ako vážne, že majú nové farbičky, že maľovali na plátno, že sme šli s kamarátmi vonku, že majú kamarátov, ktorí nás chcú vidieť, že príde babka a podobne. Každý z nás má veľa vecí, za ktoré môžeme byť vďačný. Tak buďme príkladom.
Inak aj rozprávky sú celkom dobrá pomôcka. Viete tam veľmi krásne pracovať so spravodlivosťou a nespravodlivosťou, s ktorou môžu byť konfrontovaní keď budú väčší.
Ešte taká malá vychytávka
Ak sa už začnú starať je to krásne. Prvá je rodina, kamaráti, zvieratká. Ale čo tak posunúť to ďalej. Nučte ich, že to ako oni chcú aby sa k nim ostatní správali tak sa podľa toho musia oni správať k ostatným. Vidím to na Marínke aj Benovi. Pokiaľ sme boli v našom okruhu, ktorý už poznali bolo to ok. No keď som ich prinútila vystúpiť z konfortnej zóny bolo to trošku ťažšie. Keď im ukážete, že za každou činnosťou stojí nejaký človek, napríklad keď idú so mnou do kancelárie za tatíkom, vedia, že sa musia vyzuť pretože je tam teta upratovačka, ktorá upratuje, umýva a podobne. Keď sme u doktorky tak ich učím aby boli tíško pretože aj ich by kričanie rušilo a podobne.
Učenie príkladom
Tiež vidím ako veľmi pozitívne, že sme sa začali starať o jedného bezdomovca. Začalo to tým, že sme šli domov z obchodu a niesli si svoje voňavé rožky. Tak sa na ne tešili. Keď sme sa stretli s naším „priateľom z ulice“ napadlo ma, že môj a Dávidov rožok dostane a v hlave som ešte dávala dokopy čo by som mu mohla vytiahnuť s tašky keď bude úplne pri nás. Keď sa k nám priblížil dala som mu vytiahnuté veci a myslela som, že ideme domov. Moja Marína sa ma hneď spýtal – a prečo si mu nedala aj môj? Preto lebo som si myslela, že budeš smutná. Aha, nebudem. Tak sme sa otočili a dali sme mu ho. Zaujímavé bolo, že Beni nech so sebou bojoval akokoľvek dal aj on zo svojho. Síce iba polovičku ale bola som rada, že to pochopil.
Buďte príkladom.
A toto hovorím aj môjmu drahému. Ak chceš aby na teba kričali keď budeš starý ideš na to dobre. Ak chcete aby boli vaše deti milé, dobré, dodržiavali dané pravidlá musíte robiť to isté. Aby ste sa nedostali do disbalansu.
Ale ak sa stretnú z negatívnymi emóciami?
Stretnú sa a bude to veľmi zaujímavé. Myslím, že ani nemusíme chodiť ďaleko k nejakým príkladom. Každý z nás určite pod srdcom nejaký nosí. Napríklad, za obviňovaním ostatných z vlastných chýb može byť hanba z priznania..a podobne. Toto je tiež oblasť, ktorú aktívne žijeme a vidím, že efektívna pomoc dokáže zázraky. Hnev a hanba sú ťažké veci. Ale ak si na pomoc privoláme empatiu a láskavosť je možné, že sa vyheneme katastrofe.
Môj postreh pri Benovi – keď sa hnevá poprosím ho aby sa zhlboka nadýchol a vydýchol noštekom. Počítam s ním do 5, keď nestačí tak do 10, keď nestačí ani to tak sa Marínka pripraví a počíta s nami. Je pravda, že sú situácie, kedy je to nepriestrelné, ale toto ako základ nám vždy pomohol.
Veľmi vám ďakujem, že ste si to prečítali až sem. Nechcem aby moje slová vyzneli ako kritika, moralizovanie, ani ako vrtanie. Som iba mamička, ktorá robí veľmi veľa chýb. Aj doma aj v práci aj v domácnosti aj vo vzťahoch, ale chodím s hlavou sklonenou k zemi a vidím ten svet z takého uhla pohľadu. Je krásny. Je prenádherne utvorený a my pri svojej rýchlosti nevnímame tú plnosť a krásu čo nám ponúka. Jediné čo chcem aby ste si s môjho článku zobrali je myšlienka na dobrú noc. Robte ostatným to, čo chcete aby oni robili vám. Je vám smutno a potrebujete objať? Keď pojdete ráno do práce, do školy, domov, hocikam pozrite sa na ľudí okolo. Koľko z nich potrebuje tiež iba objatie, alebo povzbudenie, alebo úsmev, alebo pomoc. Hm je ich asi viac že? Keď ich uvidíte spomente si… a vypusinkujte svojich najmenších. A oni budú ten odkaz lásky niesť vo svojich životoch ďalej.