Dostala som sa na dve hodiny od mojich krpcov a sedím u manžela v kancelárii. Pripravila som si všetky veci, ktoré chcem stihnúť, kým budú krpci spinkať a premýšľam nad tým, ako strávime zajtrajší deň. Nebude to ťažké, pretože posledné dni ich napĺňa maľovanie temperami na plátno a hranie sa na pirátov. Takže je jasné čo budeme robiť my, ale čo budete robiť vy?
Je mi veľmi ťažko pri písaní týchto riadkov, lebo si uvedomujem, že nech akokoľvek veľmi chcem, tieto riadky vypália veľmi zle. Ak ste citlivá, či útlocitná, radšej moje okienko zabaľte a otvorte si ženský online magazín a naplňte svoje prázdno tam.
Prečo také tvrdé slová?
Pretože sme už veľmi dlho konfrontovaní s rýchlym svetom a pokojné a tiché volania už nepočujeme. Zistila som to pri mojich vlastných bojoch, kedy ma nevidel a nepočul nikto. Veľa sa toho nezmenilo ani teraz, ale vďaka vám, som zistila, že moje myšlienky na tomto blogu majú zmysel.
Takže kto sú moderné emancipované mamičky?
Sme mamičky, ktoré chcú všetko. Chceme deti, krásu, kariéru a najlepšie všetko hneď a spolu. Pred troma rokmi som zistila, že to takto nejde. Zistila som, že trpezlivosť okrem toho, že ruže prináša, prináša aj pokoj a riešenia. Chceli sme deti? Chceli. Tak prečo ich po nejakom čase odložíme a venujeme sa viac tlaku okolia, či kamarátiek – najlepšie takých, ktoré deti ešte nemajú alebo ani nechcú pre mnohé dôvody?
Prečo s nimi nie sme?
Môžete mi oponovať a pomyslieť si, že s deťmi ste predsa stále! Áno, fyzicky pri nich byť môžete, ale nezdieľate navzájom svoje svety. Jediné čo zdieľate, sú fotky na Facebooku či Instagrame. Vidím, ako dnešné detičky počúvajú čo a ako hovoríme. Počujú nás dospelých a našu dospelú komunikáciu. Vidím, ako ich ťaháte z ihriska, lebo sa musíte ponáhľať. Vidím, ako ich súrite, keď sa ponáhľate do auta a pritom telefonujete. Vidím, ako na nich kričíte, že vám zablatili topánku, keď sa hrali. Vidím, ako nepočúvate, čo vám chcú povedať a uprostred vety ich zastavíte, odídete k svojim veciam. Vidím a počujem ako sa rozprávate o súkromných jasličkách, kde sa o vaše dieťa postarajú najlepšie, počujem, akú máte skvelú babičku pretože vám varí, perie, žehlí, chodí po deti, kým vy ste v práci, na stretnutí a podobne. Tých vecí je tak veľa, že je mi z toho ťažko. Mám síce iba 30, ale tým, že mi lekári povedali, že nikdy nebudem mať deti vidím mojich troch krpcov ako zázrak. Často sa k nim podľa toho správam. Nosím si ich na obed domov zo škôlky, aby sme sa mohli spolu rozprávať, čítať si, maľovať, len tak blbnúť, byť spolu a ….vlastne nič viac. Iba byť spolu. V tichu, netichu… ale byť spolu. To je to, čo potrebujú. Vedieť, že sú milovaní, chcení, dôležití.
Ako som si toto mohla dovoliť?
Som dievča, ktoré prvé mesiace až rok nemalo. Bola som, no zároveň som byť nemala. Adoptovali si ma. Moja mamka sa o mňa starala a myslím, že to brala ako poslanie. Naučila ma tak veľa vecí, ktoré nachádzam až teraz. Môj otec nebol. Otca som nemala. Jedným slovom bol alkoholik. To vysvetľuje viac než dosť. Moja mama zvládala domácnosť, starostlivosť o mňa, záhradu, prácu a ešte si našla čas na to, aby mi zašila ponožky alebo uplietla svetrík. Naučila ma láske ku knihám a vďaka jej trpezlivosti vidím svet trošku inak. Od pätnástich som žila na intráku a hneď potom som bola v Bratislave. Nazvime to tmavé obdobie, do ktorého vstúpilo nárazovo hneď niekoľko strát. Prvá nám zomrela starká – naša dobrá starká, ktorá presvetlila môj život vetou “Pokoj Boží prevyšuje každý rozum“. O krátky čas na to nám zomrel strýko, ktorého stratu častokrát vnímam aj teraz a o nejaký čas na to aj môj otec. Zomrel, a ja som sa s ním ani nerozlúčila. Silné veci, silné skúsenosti, ktoré ilustrujú to, že v mnohých veciach vám rozumiem. Tiež ma to poznačilo v úprimnej snahe pomôcť tým, ktorých si zamilujem. Mám zopár ľudí, ktorí pomáhajú aj mne, pretože by toho bolo na mňa už veľa. A tiež rozumiem a je mi blízka aj vzťahová problematika, kedy si s mojím Dávidom nevieme prísť na meno. Takže tento článok nie je útokom, je iba zamyslením, aké mocné sú technológie a ako nám kradnú naše vzťahy, naše deti, našu komunikáciu, naše životy.
Aká si múdra, ale čo s tým robíš ty?
Pozerám sa – vždy a za každých okolností. Keď môj Benjamín alebo Marína hovoria, snažím sa im venovať každý pohľad a reagovať na ich. Zistila som, že pohľadom hovorím ako veľmi ich ľúbim.
Vyhradila som si konkrétny čas – je to iba náš čas. Bez nikoho. Bez rušivých elementov. Od jednej, kedy prídeme zo škôlky, do piatej, kedy príde domov Dávid. Je to skutočný čas, kedy mi nezvoní mobil, kedy nedvíham, kedy pre nikoho iného neexistujem. Toto robím 4 dni do týždňa a ten piaty sa s Dávidom meníme, alebo si kúpime tento čas a zavoláme si Niku alebo Zuzku. Naše dievčatá sú zázračné a som za nich veľmi vďačná, pretože nám suplujú babičky. (Niežeby ony nemohli, ale jedna je 400km ďaleko a druhá sa stará o svoju mamu… A keďže ste v cudzom meste, nemáte ani kamarátky, ani spolužiačky ani nikoho.)
Začala som si všímať akým jazykom hovoria – toto je na samostatný článok, ale tí, ktorí tieto veci poznáte viete, že je dôležité hovoriť jazykom, ktorému ten druhý rozumie. Veľmi pekne je to popísané v knižke od Garyho Chaomana a Rossa Campbella – Päť jazykov lásky pre deti. Veľa ma naučila a učí každý deň. Každé dieťa vyjadruje a prijíma lásku rôznymi komunikačnými štýlmi. Jazyk lásky rodiča môže byť úplne iný ako jazyk lásky dieťaťa. To prináša zranenia a nedorozumenia. Objavte primárny jazyk lásky vášho dieťaťa a naučte sa mu efektívne vyjadriť vašu lásku – nadobudne tak istotu, že ho milujete a prejaví sa to na jeho postoji a správaní.
Začala som si viac túliť Benjamína a hladkať Marínu po vláskoch. Častokrát to má aj vedľajší efekt. Neviem či nežiadúci, ale často ma to pri nich uspí. A potom dobiehame zameškané na druhý deň. Je to tiež vec uhľa pohľadu.
Začala som sa hrať s legom. Benjamín to veľmi ocenil. Tiež sme spolu začali budovať železnicu, opravovať lietadlá a podobne. Všimla som si, že stačí, ak pri ňom iba tak sedím a venujem mu svoj čas.
Dohodli sme si jeden filmový večer. Pointa je v tom, že sa ho musí zúčastniť aj tatík. Väčšinou je to piatok a po večery, aby sme ich stihli uložiť do ôsmej.
Dohodli sme sa, že každú cestu v aute budeme hľadať nové dopravné značky, nových psíkov, novú tetu v žltom, tiež budeme čakať, kedy nám zavolajú z rádia Express a podobne. Je jedno čo, ale hlavne už nechcú mobil.
Začali sme viac, oveľa viac čítať. Dali sme si cieľ prečítať 100 kníh tento rok. Zatiaľ čítame Ďaleká cesta za domovom od Richarda Adamsa.
Maľujeme. Je jedno kedy a kde. Máme aj cestovné pastelky a notes.
Objavujeme svet. Spolu. Bez mobilov. Mám ho pri sebe, keď chcem niečo zachytiť na fotkách, aby som sa mohla pochváliť babke z Hurbanova, ale inak vypínam zvuky, nech ma nerozčuľuje. Tento čas si budem užívať už iba rok, tak nech stojí za to.
Ja viem, je vás veľa, ktoré naozaj idete z posledného, ste na deti samé, nemáte pri sebe ani rodinu. Ste dokonca choré a pre vás tu nikto nie je. Viem aj o takých. Veľmi ma to mrzí. A vám chcem venovať jednu veľkú poklonu, pretože poznám mnohé, ktoré sú na tom podobne, ak nie ešte horšie a svojou silou dokážu prekonať všetko, čo sa im postaví do cesty. Ste hrdinky. Naozaj.